Melanchólia, chill a slnko

prebratý článok z časopisu NOVÝ POPULÁR 2016

Ich prvotiny ešte pod starým názvom Children Of The Sun propagoval aj samotný Jaro Filip. Prievidzské rockové zoskupenie Chill On the Sun zvukom pripomínalo legendárnych Pink Floyd, a klubovým hraním aj floyďáckych cover verzií si získalo mnoho fanúšikov. V tej dobe kapelu tvoril Anton Hájiček (gitara, spev), Marek Škvarenina (klávesy), Roman Mečiar (gitara), Štefan Dikan (basová gitara) a Vlado Leškovský (bicie). Chilláci prerazili v roku 2002, a to bez akejkoľvek podpory veľkého vydavateľstva. V časoch, keď ešte s kapelou spievala Barbora Koláriková, sa o to postaral singel s názvom Včelár pochádzajúci z EP Kaviareň. Nasledoval album U Babky, z ktorého vyšli známe piesne ako Vzducholoď, Lesostep alebo Víkend u babky. Rôznymi personálnymi zmenami, zmenšovaním zostavy a hľadaním vlastného smeru a zvuku však kapela vyzrievala ďalej, od príjemného, alternatívneho zvuku prešli ku klasickejšie znejúcemu akustickému rocku. V roku 2008 vychádza svieži album Bytosti. Kapela však neostala len pri hudbe. V roku 2011 usporiadala audio-vizuálny projekt na známych lazoch Záježka, kde mnoho výtvarníkov a umelcov tvorilo svoje diela pod hudobným vplyvom kapely. Vrcholom projektu bol koncert spojený s prezentovaním umeleckých diel s názvom Vernisáž v botanickej záhrade. Zatiaľ posledný počin kapely nesie názov Polo My z roku 2012, inšpirovaný prírodným prostredím, v ktorom bol nahrávaný. Plný emócií, umeleckej obrazotvornosti a pseudointelektuálnych avantgardných textov.

Kapela Chill on the Sun je na scéne s prestávkami už 20 rokov. Aký je podľa vás rozdiel medzi kapelami ktoré začínali v tom čase, a kapelami ktoré začínajú teraz?
Je to presne 20 rokov od vzniku kapely Children Of The Sun, s ktorou sme v roku 1997 nahrali album Aphelium, to sme boli ešte stredoškoláci. Až v roku 2000, keď sa ku kapele pridala aj speváčka Barbora Koláriková, premenovali sme kapelu na Chill On The Sun. Takže oficiálne slávime 15 rokov existencie. V tom čase sa internet takmer nepoužíval, neexistoval facebook a podobné veci na propagáciu, ale o to viac ľudí chodilo na koncerty, ľudia sa tam
s radosťou spolu stretávali. Teraz rozprávam ako starý ujko. Ešte sme len tridsiatnici, ale zažili sme si všetky tie technologické zmeny, ako keby sme žili v dvoch svetoch. Len neviem, ktorý bol lepší. Necítim sa ešte tak starý, aby som porovnával situáciu vtedy a teraz.

Vašu hudobnú tvorbu v minulosti výrazne ovplyvnila vlna Pink Floydu. Čo ju ovplyvňuje teraz?
Fáma, že nás ovplyvnila kapela Pink Floyd vznikla asi tak, že sme na koncertoch ako prídavok hrávali celý album Dark Side Of The Moon. Hudobne nás skôr asi ovplyvnila pastorálna a rozjímavá atmosféra ich hudby a samozrejme, hudobníka ovplyvňuje prostredie,
v ktorom vyrastá. Niekde som to už spomínal - že som rád, že som vyrastal na prievidzských lúkach a v lesoch a nie napríklad v bratislavskej Stoke. Odjakživa nás asi hudobne ovplyvňovala viac príroda, čo je asi najbadateľnejšie na našom poslednom albume Polo My, v podobe „stromového“ cyklu skladieb Platany, Sekvoje a Eukalypty, ktorý sme v prírode aj nahrávali. Sme viac hudobní impresionisti a „filozofovia“.

Ako by ste zadefinovali svoj hudobný žáner? 
Každý člen kapely je tak veľmi odlišný vo svojom hudobnom prejave, že automaticky vzniká u nás syntéza mnohých žánrov. Prirovnal by som to k žiariacemu diamantu, ktorý z každého uhlu pohľadu odráža inú farbu. Každá naša skladba odráža absolútne odlišný žáner a iný hudobný svet. Záleží od poslucháča, čo v nás vidí. Niekedy sa ocitneme v kategórii world music, psychedelic; zapadneme aj na folkovo-rockové podujatia alebo do alternatívnej kaviarne, či na ambientné posedenia, zatiaľ čo iní si nás spájajú len s našimi popovými skladbami, ktoré sa kedysi dostali do rádií. Náš spevák nás rád označuje ako „hudbu radostnej melanchólie“, dva absolútne protiklady. Tak ako názov kapely (približný preklad: chladenie sa na slnku).

Kapela už za ten čas prešla viacerými personálnymi zmenami. Aký rozmer prinesie do tvorby zmena hudobníkov?
U nás ani neprebehli klasické personálne zmeny, jadro kapely sú vždy tí istí hudobníci. Na jednom albume s nami pracovala speváčka Barbora Koláriková, na ďalšom albume sme vymenili basgitaristu, na nahrávanie posledného albumu sa nestihol dostaviť gitarista Roman Mečiar... Popritom máme na nahrávkach veľa hudobných hostí, podľa toho, čo si vyžaduje tá ktorá skladba - napr. ústna harmonika, violončelo, rôzne exotické perkusie, saxofón, či didgeridoo.

Ako vidíte budúcnosť kapely? Chystáte ďalšie audio-vizuálne projekty?
Toľko veľa plánov a toľko málo času ... naše kvázi audio-vizuálne projekty vznikajú vždy až akosi dodatočne. Tak naposledy vznikol projekt Vernisáž v botanickej záhrade. Pri nahrávaní albumu nám napadlo, že by ku každej skladbe mohol nejaký maliar namaľovať obraz a hudbu by sme hrávali vždy spolu s výstavou tých obrazov. Lenže čím sú naše plány väčšie, tým dlhšie nám trvá ich zrealizovať.

MATEJ KRÁĽ

Hudobná odysea v záhrade na priedomí.

Rozhovor s Chill On the Sun.

Prievidzská formácia Chill On The Sun prešla v posledných rokoch zásadnou premenou. Nielen zoštíhlením zostavy, v ktorej zostali Anton Hájiček (gitara, hlas), Marek Škvarenina (klávesy) a Vladislav Leškovský (bicie), ale hlavne zmenou soundu. Kapela sa definitívne vzdala polohy, vďaka ktorej ju mnohí pasovali do role pinkfloydovského revivalu. Aj v tých časoch však robili hlavne svoju hudbu, založenú na textoch lídra Antona Hájička so svojskou poetikou a zvukomalebnosťou. Na nich je postavená aj aktuálna tvorba kapely, ktorá ju sama „stručne“ charakterizuje ako „umelecko-obrazotvorné nekompromisne emotívne hudobné vyjadrenie pseudointelektuálnych avantgardných textov“.

Chill On The Sun nedávno vydali nový album Polo My (Hevhetia), kde sa prezentujú v polohe, ktorá sa dá nazvať multidimenziálnou. Rozsiahlejšie plochy postupne obaľujú texty do svojskej atmosféry, výsledkom je hudba nielen ukľudňujúca, ale aj éterická.

Aké boli začiatky kapely?
Anton: Chill on the Sun má z môjho pohľadu minulosť, ktorá sa začína ešte niekde v roku 1995, keď sme začínali hrávať s Romanom Mečiarom na starých ohníkových akustikách v prievidzskom Lesoparku. Boli sme spolužiaci na gymnáziu. Leško chodil do vedľajšej triedy.
Marek: V roku 1997, ešte pod pôvodným názvom Children Of The Sun, sme plní nadšenia vydali album Aphelium. Pamätám sa, ako som ho roztrasený išiel zaniesť Jarovi Filipovi do relácie Noční vtáci. Vtedy to bola kultová relácia a on nám to tam zahral. To bola radosť!

Na prelome tisícročí sa kapela dostala do povedomia hlavne zásluhou interpretácie skladieb skupiny Pink Floyd. Prečo práve Pink Floyd?
Marek: V začiatkoch hrávania po kluboch nás dosť otravovalo, že ľudia chcú od nás počuť aj známe rockové hity. Troška sa nám to protivilo, tak sme vymysleli, že keď už chcú počúvať niečo známe, predvedieme im to najlepšie, čo v rockovej hudbe existuje. Tak sme na koncertoch z trucu ako prídavok začali hrávať kompletný album Dark Side Of The Moon. Keď už teda chcete prídavok, tak vydržte ďalšiu hodinu. Po rokoch sa to však obrátilo proti nám a na koncerty nechodili ľudia kvôli našej hudbe, ale kvôli Pink Floyd.
Anton: Hrávali sme na koncertoch skladby aj od Pearl Jam, čo bola ďalšia kapela, ktorá dosť výrazne ovplyvnila naše hudobné korene, hoci to dnes už možno až tak nebadať. Postupom času sme sa i vo vlastnej tvorbe priklonili k štýlu podobnému Pink Floyd vďaka nášmu nástrojovému obsadeniu, dominantnej sólovej gitare a všadeprítomným klávesom. Nikdy sme však vo vlastnej tvorbe nikoho nekopírovali. Inšpiráciu pre skladby, pre atmosféru v našej hudbe, sme zásadne čerpali z toho, čo sme zažívali sami na vlastnej koži. Povedal by som, že naša hudba je silne naviazaná na prostredie, v ktorom vznikla. Ku konkrétnym skladbám sa mi vždy vybavia i konkrétne miesta a situácie.

Do uší mimoregionálnych poslucháčov ste sa dostali už so speváčkou, pamätám si aj vaše úspešné pôsobenie v projekte Demovnica, kde sa prezentovali kapely, ktoré ešte nevydali žiadny oficiálny album.
Marek: V roku 2000 bubeník vymyslel, že naše nové pesničky by kvôli povahe textov lepšie zneli so speváčkou. Už vtedy to neboli len „obyčajné“ texty. Vedel som, že Tóno má talent na dobrý text, ktorý ale nemal nič spoločné so slovenskou populárnou hudbou, skôr sa blížil k poézii, čo ale bežný poslucháč populárnej hudby asi neocení.
Anton: Zmenili sme názov na Chill on the Sun. Mali sme jasný cieľ - album. Občas sa na skúšky prišla pozrieť Marekova kamarátka Barborka Koláriková. Útla dievčina s pekným hlasom. A hlavne - na rozdiel odo mňa vedela spievať. Skúsili sme jej dať zaspievať jednu zo šuplíkových skladieb - Včelár a sadli sme z toho na riť. Vzniklo z toho niečo, o čom sme všetci podvedome vedeli, že má potenciál dostať nás na výslnie. Onedlho teda vznikla demonahrávka Kaviareň. CD sme rozoslali do rádií a rádiá na to zareagovali. Včelár sa začal hrávať pravidelne, dokonca sme sa asi na dva týždne dostali medzi najhranejšie slovenské skladby. Vznikol náš prvý a asi aj jediný „hit“.
Leško: Podarilo sa nám niečo, čo máloktorej kapele na Slovensku. Naša singel-demo nahrávka sa presadila v slovenských rádiách ešte skôr, ako bola podpísaná zmluva s veľkým vydavateľom – EMI. Samotné vedenie vydavateľstva bolo prekvapené a ponáhľalo sa s vytvorením debutového CD U babky. Z tohto albumu boli neskôr v rádiách hrané aj skladby Vzducholoď, Lesostep, Víkend u babky.
Anton: Od vydavateľstva sme dostali relatívne veľkú slobodu, čo nám umožnilo podľa mňa na slovenské pomery v tej dobe nie celkom bežnú vec. Dať na album inštrumentálku, na záver 9 minútovú skladbu a nahrať de facto alternatívny album. V nasledujúcom roku sme si ešte užili nomináciu na Aurela v kategórii objav roka. A to bol vlastne koniec našich „15 minút“ vo svetle rámp slovenského showbusinessu.



Prečo potom druhý album nechcelo vydavateľstvo vydať?
Leško: O dva roky neskôr sme už mali pripravený druhý album Bytosti a čakali sme na vyjadrenie EMI. Toto nakoniec prišlo a znelo asi takto – tento rok vydávame len trendy – hip-hop a podobne.
Anton: Nasledovalo vytriezvenie. Buď robiť kompromisy, byť komerčne úspešní a tým pochovať všetko, čím sme ako hudobníci boli, alebo si ísť ďalej svojou cestou. Samozrejme, že sme zvolili ísť svojou cestou a rýchlo sme si uvedomili, že naša hudba proste nie je pre komerčné médiá. Pre nás ostala dôležitá hudba a nebolo až tak dôležité, či nás budú rádiá hrať, alebo či sa budú CD dobre predávať. Hudba ako umenie nie je tovar. Okrem toho, že sme sa rozhodli neprispôsobovať, sme onedlho prišli na to, že sa aj medzi sebou začíname hudobne vzďaľovať s Barborkou. Nakoniec sme sa rozhodli, že druhý album nahráme už bez nej. Barborka sa hudobne veľmi dobre následne prezentovala v projekte Fairy Tale, ktorý jej ďaleko viac sedel a sedí dodnes. Po peripetiách s vydaním i v ostatných vydavateľstvách sme sa nakoniec rozhodli pre samizdat.

Po druhom albume ste sa trochu odmlčali a dlhší čas o vás nebolo počuť...
Marek: Veľa ľudí sa ma pýta: „Vy ešte fungujete? Už vás nepočuť v rádiu ani v televízii.“ Odpovedám: „My fungujeme stále, dennodenne žijeme s našou hudbou. Ale ty asi prestávaš fungovať, keď všetko posudzuješ podľa rádia a televízie.“
Anton: Po definitívnom potvrdení, že naším domovom je alternatívna scéna, sme sa museli vzdať aj predstavy, že sa budeme hudbou živiť. Tento fakt však nebol akceptovateľný pre basáka Ďuriho Labaja a Romana Mečiara. Ďuri sa rýchlo našiel v jeho nových kapelách Talkshow a Billy Barman, Roman funguje ako profesionálny hudobník s celým radom kapiel a hudobníkov. Nové skladby pritom stále vznikali. Skúšali sme naďalej. Doslova spôsobom, kto prišiel na skúšku. Až sme časom na tie skúšky chodievali iba ja, Marek a Leško. Stále sme skúšali nové skladby s tým, že raz ich budeme hrať ako veľká kapela aj s basou a elektrickou gitarou. Až sa raz na skúšku prišiel pozrieť Nany (prievidzský alternatívny pesničkár, pozn. red). A myslím, že to bola práve jeho návšteva a poznámka „tomu už nič nechýba“, čo nás vlastne trklo, že tým ako v tomto zložení tie skladby hrávame, sme si ich dokonale prispôsobili. Bol to popud od niekoho s odstupom. Rozhodli sme sa to risknúť a predviesť tento nový prístup aj pred ľuďmi na ojedinelom koncerte. Reakcia bola fantastická a nás utvrdila v tom, že sme našli tú správnu cestu. Doslova z núdze cnosť.

Váš album bol nahrávaný na netradičnom mieste a netradičnou formou, napriek tomu, že Leško má vlastné nahrávacie štúdio. Prečo?
Leško: Nahrával sa v enviromentálnej oblasti Zaježová, dom Polomy. Je to neskutočne očarujúce a inšpiratívne miesto. Hlavným dôvodom je však jedinečná zvuková akustika vytvorená hlineno-slamenými omietkami. Na pár dní sme tam presťahovali naše štúdio a v absolútnom kľude zaznamenali 11 skladieb. Všetko sa nahrávalo naživo, s dodatočnými dohrávkami spevov, perkusií a gitár. Ťažiskom nahrávky je zachytenie jedinečnej atmosféry a éterického zvukového priestoru.
Anton: Výsledok je mix new age rocku, folku, etno, world music. A to všetko opäť so silným previazaním s miestom, kde skladby vznikali.
Marek: Tejto hudbe vdýchlo pečať miesto s názvom Polomy. A pretože sme boli pri nahrávaní len traja z pôvodnej kapely, album sa volá Polo My.

Súčasťou albumu sú aj maľby v booklete, na koncertoch spájate hudbu s videoprojekciou. Vnímate vašu hudbu ako spojitý celok viacerých zložiek umenia?
Leško: Nápad zakomponovať do CD aj výtvarnú umeleckú zložku vznikol až následne po vypočutí nahrávky. Cítili sme, že to má aj ďalší – vizuálny rozmer. Takto vznikol projekt v spolupráci s Ateliérom Ars Preuge, kde sme oslovili výtvarných umelcov, aby vytvorili diela ku každej skladbe. Vytvorilo sa skoro 30 obrazov, ktoré sú zároveň vystavované na našich koncertoch.
Anton: Celá akcia vyvrcholila vernisážou všetkých obrazov, ktorú sme hudobne uvádzali. Aj keď asi tým pravým výsledkom celej akcie bol album s týmito obrazmi v booklete.
Marek: Tým, že naša hudba pracuje vo veľkej miere s atmosférou a obskúrnymi textami, začali sme používať úplne prirodzene aj videoprojekciu a takmer nevedome ju zapájať do vystúpení. Boli to skôr prezentácie vízií mladých filmárov korešpondujúcich s našou hudbou.
Leško: Návštevníci našich koncertov majú komplexný trojdimenzionálny zážitok – hudbu, obrazy a videoprojekciu. V tejto súvislosti spomeniem videoumelca menom Eniac.

Viacerí skalní fanúšikovia vašej hudby konštatujú, že až teraz ste ten naozajstný „chill“...
Anton: Za všetky roky, ktoré sa venujeme hudbe, sme konečne našli to, čo nám sedí najlepšie. Prestal som sa zapodievať tým, že môj spev nie je ani zďaleka dokonalý. Že mi na gitare občas neladí nejaký tón. Celý fokus je už len na hudbu ako takú. Zažili sme, ako to vyzerá v slovenskom showbusinesse, zažili sme aj následný pád. Prežili sme, a to, čo sme našli dnes, vnímam akoby sme našli poklad. S novými skladbami objavujeme nové obzory. A to je, myslím, pre nás to podstatné.

Peter Cagáň

Prepis článku z časopisu Nový Populár. Zdroj:
http://www.novypopular.eu/np04_2012/files/cill-on-the-sun-vo-foaye-vernisaze.html