tag:blogger.com,1999:blog-52599657390264409562024-02-08T06:22:59.642-08:00Chilling music odyssey.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/06305261110116845861noreply@blogger.comBlogger2125tag:blogger.com,1999:blog-5259965739026440956.post-19924814789182476632018-02-20T08:00:00.001-08:002018-02-21T02:08:57.175-08:00Melanchólia, chill a slnko<br />
prebratý článok z časopisu NOVÝ POPULÁR 2016<br />
<br />
Ich prvotiny ešte pod starým názvom Children Of The Sun propagoval aj
samotný Jaro Filip. Prievidzské rockové zoskupenie Chill On the Sun
zvukom pripomínalo legendárnych Pink Floyd, a klubovým hraním aj
floyďáckych cover verzií si získalo mnoho fanúšikov. V tej dobe kapelu
tvoril <i>Anton Hájiček</i> <i>(gitara, spev)</i><i>, </i><i>Marek Škvarenina (klávesy)</i><i>, </i><i>Roman Mečiar (gitara)</i><i>, </i><i>Štefan Dikan (basová gitara)</i> a <i>Vlado Leškovský</i> <i>(bicie).</i>
Chilláci prerazili v roku 2002, a to bez akejkoľvek podpory veľkého
vydavateľstva. V časoch, keď ešte s kapelou spievala Barbora Koláriková,
sa o to postaral singel s názvom <i>Včelár</i> pochádzajúci z EP <i>Kaviareň</i>. Nasledoval album <i>U Babky</i>, z ktorého vyšli známe piesne ako <i>Vzducholoď</i>, <i>Lesostep</i> alebo <i>Víkend u babky</i>.
Rôznymi personálnymi zmenami, zmenšovaním zostavy a hľadaním vlastného
smeru a zvuku však kapela vyzrievala ďalej, od príjemného,
alternatívneho zvuku prešli ku klasickejšie znejúcemu akustickému rocku.
V roku 2008 vychádza svieži album <i>Bytosti</i>. Kapela však
neostala len pri hudbe. V roku 2011 usporiadala audio-vizuálny projekt
na známych lazoch Záježka, kde mnoho výtvarníkov a umelcov tvorilo svoje
diela pod hudobným vplyvom kapely. Vrcholom projektu bol koncert
spojený s prezentovaním umeleckých diel s názvom <i>Vernisáž v botanickej záhrade</i>. Zatiaľ posledný počin kapely nesie názov <i>Polo My</i>
z roku 2012, inšpirovaný prírodným prostredím, v ktorom bol nahrávaný.
Plný emócií, umeleckej obrazotvornosti a pseudointelektuálnych
avantgardných textov.<br />
<br />
<b>Kapela Chill on the Sun je na scéne s prestávkami už 20 rokov.
Aký je podľa vás rozdiel medzi kapelami ktoré začínali v tom čase, a
kapelami ktoré začínajú teraz?</b><br />
Je to presne 20 rokov od vzniku kapely Children Of The Sun, s ktorou
sme v roku 1997 nahrali album Aphelium, to sme boli ešte stredoškoláci.
Až v roku 2000, keď sa ku kapele pridala aj speváčka Barbora Koláriková,
premenovali sme kapelu na Chill On The Sun. Takže oficiálne slávime 15
rokov existencie. V tom čase sa internet takmer nepoužíval, neexistoval
facebook a podobné veci na propagáciu, ale o to viac ľudí chodilo na
koncerty, ľudia sa tam<br />
s radosťou spolu stretávali. Teraz rozprávam ako starý ujko. Ešte sme
len tridsiatnici, ale zažili sme si všetky tie technologické zmeny, ako
keby sme žili v dvoch svetoch. Len neviem, ktorý bol lepší. Necítim sa
ešte tak starý, aby som porovnával situáciu vtedy a teraz.<br />
<br />
<b>Vašu hudobnú tvorbu v minulosti výrazne ovplyvnila vlna Pink Floydu. Čo ju ovplyvňuje teraz?</b><br />
Fáma, že nás ovplyvnila kapela Pink Floyd vznikla asi tak, že sme na
koncertoch ako prídavok hrávali celý album Dark Side Of The Moon.
Hudobne nás skôr asi ovplyvnila pastorálna a rozjímavá atmosféra ich
hudby a samozrejme, hudobníka ovplyvňuje prostredie,<br />
v ktorom vyrastá. Niekde som to už spomínal - že som rád, že som
vyrastal na prievidzských lúkach a v lesoch a nie napríklad v
bratislavskej Stoke. Odjakživa nás asi hudobne ovplyvňovala viac
príroda, čo je asi najbadateľnejšie na našom poslednom albume Polo My, v
podobe „stromového“ cyklu skladieb Platany, Sekvoje a Eukalypty, ktorý
sme v prírode aj nahrávali. Sme viac hudobní impresionisti a
„filozofovia“.<br />
<br />
<b>Ako by ste zadefinovali svoj hudobný žáner? </b><br />
Každý člen kapely je tak veľmi odlišný vo svojom hudobnom prejave, že
automaticky vzniká u nás syntéza mnohých žánrov. Prirovnal by som to k
žiariacemu diamantu, ktorý z každého uhlu pohľadu odráža inú farbu.
Každá naša skladba odráža absolútne odlišný žáner a iný hudobný svet.
Záleží od poslucháča, čo v nás vidí. Niekedy sa ocitneme v kategórii
world music, psychedelic; zapadneme aj na folkovo-rockové podujatia
alebo do alternatívnej kaviarne, či na ambientné posedenia, zatiaľ čo
iní si nás spájajú len s našimi popovými skladbami, ktoré sa kedysi
dostali do rádií. Náš spevák nás rád označuje ako „hudbu radostnej
melanchólie“, dva absolútne protiklady. Tak ako názov kapely (približný
preklad: chladenie sa na slnku).<br />
<br />
<b>Kapela už za ten čas prešla viacerými personálnymi zmenami. Aký rozmer prinesie do tvorby zmena hudobníkov?</b><br />
U nás ani neprebehli klasické personálne zmeny, jadro kapely sú vždy
tí istí hudobníci. Na jednom albume s nami pracovala speváčka Barbora
Koláriková, na ďalšom albume sme vymenili basgitaristu, na nahrávanie
posledného albumu sa nestihol dostaviť gitarista Roman Mečiar...
Popritom máme na nahrávkach veľa hudobných hostí, podľa toho, čo si
vyžaduje tá ktorá skladba - napr. ústna harmonika, violončelo, rôzne
exotické perkusie, saxofón, či didgeridoo.<br />
<br />
<b>Ako vidíte budúcnosť kapely? Chystáte ďalšie audio-vizuálne projekty?</b><br />
Toľko veľa plánov a toľko málo času ... naše kvázi audio-vizuálne
projekty vznikajú vždy až akosi dodatočne. Tak naposledy vznikol projekt
Vernisáž v botanickej záhrade. Pri nahrávaní albumu nám napadlo, že by
ku každej skladbe mohol nejaký maliar namaľovať obraz a hudbu by sme
hrávali vždy spolu s výstavou tých obrazov. Lenže čím sú naše plány
väčšie, tým dlhšie nám trvá ich zrealizovať.<br />
<br />
MATEJ KRÁĽAnonymoushttp://www.blogger.com/profile/06305261110116845861noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-5259965739026440956.post-34137048464386343022014-03-11T04:09:00.000-07:002014-03-12T02:52:58.424-07:00Hudobná odysea v záhrade na priedomí.<br />
<h1 class="blog-entry-title">
Rozhovor s Chill On the Sun.</h1>
<h1 class="blog-entry-title">
</h1>
<b>Prievidzská
formácia Chill On The Sun prešla v posledných rokoch zásadnou premenou.
Nielen zoštíhlením zostavy, v ktorej zostali Anton Hájiček (gitara,
hlas), Marek Škvarenina (klávesy) a Vladislav Leškovský (bicie), ale
hlavne zmenou soundu. Kapela sa definitívne vzdala polohy, vďaka ktorej
ju mnohí pasovali do role pinkfloydovského revivalu. Aj v tých časoch
však robili hlavne svoju hudbu, založenú na textoch lídra Antona Hájička
so svojskou poetikou a zvukomalebnosťou. Na nich je postavená aj
aktuálna tvorba kapely, ktorá ju sama „stručne“ charakterizuje ako
„umelecko-obrazotvorné nekompromisne emotívne hudobné vyjadrenie
pseudointelektuálnych avantgardných textov“.</b><br />
<br />
<div class="image-right">
<img alt="chillOnTheSun-cover-PoloMy" class="imageStyle" src="http://www.novypopular.eu/np04_2012/files/chillonthesun-cover-polomy.jpg" height="300" width="300" /></div>
Chill
On The Sun nedávno vydali nový album Polo My (Hevhetia), kde sa
prezentujú v polohe, ktorá sa dá nazvať multidimenziálnou. Rozsiahlejšie
plochy postupne obaľujú texty do svojskej atmosféry, výsledkom je hudba
nielen ukľudňujúca, ale aj éterická.<br />
<br />
<b>Aké boli začiatky kapely?<br />Anton: </b>Chill
on the Sun má z môjho pohľadu minulosť, ktorá sa začína ešte niekde
v roku 1995, keď sme začínali hrávať s Romanom Mečiarom na starých
ohníkových akustikách v prievidzskom Lesoparku. Boli sme spolužiaci na
gymnáziu. Leško chodil do vedľajšej triedy.<br />
<b>Marek: </b>V roku
1997, ešte pod pôvodným názvom Children Of The Sun, sme plní nadšenia
vydali album Aphelium. Pamätám sa, ako som ho roztrasený išiel zaniesť
Jarovi Filipovi do relácie Noční vtáci. Vtedy to bola kultová relácia
a on nám to tam zahral. To bola radosť! <br />
<br />
<b>Na prelome
tisícročí sa kapela dostala do povedomia hlavne zásluhou interpretácie
skladieb skupiny Pink Floyd. Prečo práve Pink Floyd?<br />Marek:</b>
V začiatkoch hrávania po kluboch nás dosť otravovalo, že ľudia chcú od
nás počuť aj známe rockové hity. Troška sa nám to protivilo, tak sme
vymysleli, že keď už chcú počúvať niečo známe, predvedieme im to
najlepšie, čo v rockovej hudbe existuje. Tak sme na koncertoch z trucu
ako prídavok začali hrávať kompletný album Dark Side Of The Moon. Keď už
teda chcete prídavok, tak vydržte ďalšiu hodinu. Po rokoch sa to však
obrátilo proti nám a na koncerty nechodili ľudia kvôli našej hudbe, ale
kvôli Pink Floyd. <br />
<b>Anton:</b> Hrávali sme na koncertoch
skladby aj od Pearl Jam, čo bola ďalšia kapela, ktorá dosť výrazne
ovplyvnila naše hudobné korene, hoci to dnes už možno až tak nebadať.
Postupom času sme sa i vo vlastnej tvorbe priklonili k štýlu podobnému
Pink Floyd vďaka nášmu nástrojovému obsadeniu, dominantnej sólovej
gitare a všadeprítomným klávesom. Nikdy sme však vo vlastnej tvorbe
nikoho nekopírovali. Inšpiráciu pre skladby, pre atmosféru v našej
hudbe, sme zásadne čerpali z toho, čo sme zažívali sami na vlastnej
koži. Povedal by som, že naša hudba je silne naviazaná na prostredie,
v ktorom vznikla. Ku konkrétnym skladbám sa mi vždy vybavia i konkrétne
miesta a situácie.<br />
<br />
<b>Do uší mimoregionálnych poslucháčov
ste sa dostali už so speváčkou, pamätám si aj vaše úspešné pôsobenie
v projekte Demovnica, kde sa prezentovali kapely, ktoré ešte nevydali
žiadny oficiálny album.<br />Marek:</b> V roku 2000 bubeník vymyslel,
že naše nové pesničky by kvôli povahe textov lepšie zneli so speváčkou.
Už vtedy to neboli len „obyčajné“ texty. Vedel som, že Tóno má talent
na dobrý text, ktorý ale nemal nič spoločné so slovenskou populárnou
hudbou, skôr sa blížil k poézii, čo ale bežný poslucháč populárnej hudby
asi neocení. <br />
<b>Anton:</b> Zmenili sme názov na Chill on
the Sun. Mali sme jasný cieľ - album. Občas sa na skúšky prišla pozrieť
Marekova kamarátka Barborka Koláriková. Útla dievčina s pekným hlasom.
A hlavne - na rozdiel odo mňa vedela spievať. Skúsili sme jej dať
zaspievať jednu zo šuplíkových skladieb - Včelár a sadli sme z toho na
riť. Vzniklo z toho niečo, o čom sme všetci podvedome vedeli, že má
potenciál dostať nás na výslnie. Onedlho teda vznikla demonahrávka
Kaviareň. CD sme rozoslali do rádií a rádiá na to zareagovali. Včelár sa
začal hrávať pravidelne, dokonca sme sa asi na dva týždne dostali medzi
najhranejšie slovenské skladby. Vznikol náš prvý a asi aj jediný „hit“.
<br />
<b>Leško:</b> Podarilo sa nám niečo, čo máloktorej kapele
na Slovensku. Naša singel-demo nahrávka sa presadila v slovenských
rádiách ešte skôr, ako bola podpísaná zmluva s veľkým vydavateľom – EMI.
Samotné vedenie vydavateľstva bolo prekvapené a ponáhľalo sa
s vytvorením debutového CD U babky. Z tohto albumu boli neskôr v rádiách
hrané aj skladby Vzducholoď, Lesostep, Víkend u babky.<br />
<b>Anton:</b>
Od vydavateľstva sme dostali relatívne veľkú slobodu, čo nám umožnilo
podľa mňa na slovenské pomery v tej dobe nie celkom bežnú vec. Dať na
album inštrumentálku, na záver 9 minútovú skladbu a nahrať de facto
alternatívny album. V nasledujúcom roku sme si ešte užili nomináciu na
Aurela v kategórii objav roka. A to bol vlastne koniec našich „15 minút“
vo svetle rámp slovenského showbusinessu.<br />
<br />
<img alt="chillOnTheSun-foto" class="imageStyle" src="http://www.novypopular.eu/np04_2012/files/chillonthesun-foto.jpg" height="208" width="525" /><br />
<br />
<b>Prečo potom druhý album nechcelo vydavateľstvo vydať?</b><br />
<b>Leško: </b>O dva
roky neskôr sme už mali pripravený druhý album Bytosti a čakali sme na
vyjadrenie EMI. Toto nakoniec prišlo a znelo asi takto – tento rok
vydávame len trendy – hip-hop a podobne.<br />
<b>Anton:</b>
Nasledovalo vytriezvenie. Buď robiť kompromisy, byť komerčne úspešní
a tým pochovať všetko, čím sme ako hudobníci boli, alebo si ísť ďalej
svojou cestou. Samozrejme, že sme zvolili ísť svojou cestou a rýchlo sme
si uvedomili, že naša hudba proste nie je pre komerčné médiá. Pre nás
ostala dôležitá hudba a nebolo až tak dôležité, či nás budú rádiá hrať,
alebo či sa budú CD dobre predávať. Hudba ako umenie nie je tovar. Okrem
toho, že sme sa rozhodli neprispôsobovať, sme onedlho prišli na to, že
sa aj medzi sebou začíname hudobne vzďaľovať s Barborkou. Nakoniec sme
sa rozhodli, že druhý album nahráme už bez nej. Barborka sa hudobne
veľmi dobre následne prezentovala v projekte Fairy Tale, ktorý jej
ďaleko viac sedel a sedí dodnes. Po peripetiách s vydaním i v ostatných
vydavateľstvách sme sa nakoniec rozhodli pre samizdat.<br />
<br />
<b>Po druhom albume ste sa trochu odmlčali a dlhší čas o vás nebolo počuť...</b><br />
<b>Marek:</b>
Veľa ľudí sa ma pýta: „Vy ešte fungujete? Už vás nepočuť v rádiu ani
v televízii.“ Odpovedám: „My fungujeme stále, dennodenne žijeme s našou
hudbou. Ale ty asi prestávaš fungovať, keď všetko posudzuješ podľa rádia
a televízie.“<br />
<b>Anton:</b> Po definitívnom potvrdení, že
naším domovom je alternatívna scéna, sme sa museli vzdať aj predstavy,
že sa budeme hudbou živiť. Tento fakt však nebol akceptovateľný pre
basáka Ďuriho Labaja a Romana Mečiara. Ďuri sa rýchlo našiel v jeho
nových kapelách Talkshow a Billy Barman, Roman funguje ako profesionálny
hudobník s celým radom kapiel a hudobníkov. Nové skladby pritom stále
vznikali. Skúšali sme naďalej. Doslova spôsobom, kto prišiel na skúšku.
Až sme časom na tie skúšky chodievali iba ja, Marek a Leško. Stále sme
skúšali nové skladby s tým, že raz ich budeme hrať ako veľká kapela aj
s basou a elektrickou gitarou. Až sa raz na skúšku prišiel pozrieť Nany
(prievidzský alternatívny pesničkár, pozn. red). A myslím, že to bola
práve jeho návšteva a poznámka „tomu už nič nechýba“, čo nás vlastne
trklo, že tým ako v tomto zložení tie skladby hrávame, sme si ich
dokonale prispôsobili. Bol to popud od niekoho s odstupom. Rozhodli sme
sa to risknúť a predviesť tento nový prístup aj pred ľuďmi na ojedinelom
koncerte. Reakcia bola fantastická a nás utvrdila v tom, že sme našli
tú správnu cestu. Doslova z núdze cnosť.<br />
<br />
<b>Váš album bol nahrávaný na netradičnom mieste a netradičnou formou, napriek tomu, že Leško má vlastné nahrávacie štúdio. Prečo?</b><br />
<b>Leško:</b>
Nahrával sa v enviromentálnej oblasti Zaježová, dom Polomy. Je to
neskutočne očarujúce a inšpiratívne miesto. Hlavným dôvodom je však
jedinečná zvuková akustika vytvorená hlineno-slamenými omietkami. Na pár
dní sme tam presťahovali naše štúdio a v absolútnom kľude zaznamenali
11 skladieb. Všetko sa nahrávalo naživo, s dodatočnými dohrávkami
spevov, perkusií a gitár. Ťažiskom nahrávky je zachytenie jedinečnej
atmosféry a éterického zvukového priestoru.<br />
<b>Anton: </b>Výsledok je mix new age rocku, folku, etno, world music. A to všetko opäť so silným previazaním s miestom, kde skladby vznikali.<br />
<b>Marek: </b>Tejto
hudbe vdýchlo pečať miesto s názvom Polomy. A pretože sme boli pri
nahrávaní len traja z pôvodnej kapely, album sa volá Polo My. <br />
<br />
<b>Súčasťou
albumu sú aj maľby v booklete, na koncertoch spájate hudbu
s videoprojekciou. Vnímate vašu hudbu ako spojitý celok viacerých
zložiek umenia?</b><br />
<b>Leško:</b> Nápad zakomponovať
do CD aj výtvarnú umeleckú zložku vznikol až následne po vypočutí
nahrávky. Cítili sme, že to má aj ďalší – vizuálny rozmer. Takto vznikol
projekt v spolupráci s Ateliérom Ars Preuge, kde sme oslovili
výtvarných umelcov, aby vytvorili diela ku každej skladbe. Vytvorilo sa
skoro 30 obrazov, ktoré sú zároveň vystavované na našich koncertoch.<br />
<b>Anton:</b>
Celá akcia vyvrcholila vernisážou všetkých obrazov, ktorú sme hudobne
uvádzali. Aj keď asi tým pravým výsledkom celej akcie bol album s týmito
obrazmi v booklete.<br />
<b>Marek:</b> Tým, že naša hudba
pracuje vo veľkej miere s atmosférou a obskúrnymi textami, začali sme
používať úplne prirodzene aj videoprojekciu a takmer nevedome ju zapájať
do vystúpení. Boli to skôr prezentácie vízií mladých filmárov
korešpondujúcich s našou hudbou.<br />
<b>Leško:</b> Návštevníci
našich koncertov majú komplexný trojdimenzionálny zážitok – hudbu,
obrazy a videoprojekciu. V tejto súvislosti spomeniem videoumelca menom
Eniac.<br />
<br />
<b>Viacerí skalní fanúšikovia vašej hudby konštatujú, že až teraz ste ten naozajstný „chill“...</b><br />
<b>Anton:</b>
Za všetky roky, ktoré sa venujeme hudbe, sme konečne našli to, čo nám
sedí najlepšie. Prestal som sa zapodievať tým, že môj spev nie je ani
zďaleka dokonalý. Že mi na gitare občas neladí nejaký tón. Celý fokus je
už len na hudbu ako takú. Zažili sme, ako to vyzerá v slovenskom
showbusinesse, zažili sme aj následný pád. Prežili sme, a to, čo sme
našli dnes, vnímam akoby sme našli poklad. S novými skladbami objavujeme
nové obzory. A to je, myslím, pre nás to podstatné.<br />
<br />
Peter Cagáň<br />
<br />
Prepis článku z časopisu Nový Populár. Zdroj: <br />
<a href="http://www.novypopular.eu/np04_2012/files/cill-on-the-sun-vo-foaye-vernisaze.html">http://www.novypopular.eu/np04_2012/files/cill-on-the-sun-vo-foaye-vernisaze.html</a>Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/06305261110116845861noreply@blogger.com0